Sofia de la Cruz sa narodila ako druhé dieťa španielskeho kráľovského páru. Už od prvých dní svojho života bola vnímaná ako protiklad svojho brata Sebastiána. Zatiaľ čo Sebastián bol pokojný, rozvážny a nasledoval pravidlá, Sofia prinášala do paláca víchor nepredvídateľnosti. Jej detstvo bolo plné smiechu, hier a drobných škandálov, ktoré kráľovskí sluhovia s trpezlivosťou zametali pod koberec. Nikdy nebola dieťaťom, ktoré by sa zmestilo do predstáv o dokonalej princeznej. Na akcie neraz dorazila s omeškaním, roztrhnutými šatami s fliačikmi blata a s vetrom vo vlasoch. Bola väčšia pravdepodobnosť, že ju nájdete zdržiavať sa v stajniach než na kráľovských večeriach.

Ako rástla do krásy, ale aj do vlastnej tvrdohlavej svojskosti, naučila sa, že kráľovský svet je skôr o obrazoch než o pravde. Každý úsmev mal svoj účel, každé gesto svoj dôvod. Napriek svojmu mladému veku bola bystrá a rýchlo pochopila, že jej úloha nie je len reprezentovať, ale aj hrať. Zasnúbenie s portugalským korunným princom ju spočiatku naplnilo nádejou, že by možno mohla žiť rozprávku. Až kým teda nezistila, že je skôr vo veku jej otca ako možného partnera. Predstava staršieho a skúsenejšieho princa jej lichotila. Po prvom spoločnom stretnutí pochopila, že vek v ich vzťahu nebude hrať žiadnu úlohu. Princ bol zdvorilý, pozorný a predovšetkým láskavý, a Sofia si rada predstavovala, že sa v ňom možno skrýva jej spriaznená duša. No čím viac spoznávala jeho svet, tým viac cítila, že je v ňom uväznená. Bola ešte stále v srdci dieťaťom i keď už telom bola dávno ženou. Keď zasnúbenie z ničoho nič padlo, rodičia jej predostreli oficiálnu verziu, ktorú predstavovalo politické napätie medzi krajinami. V skutočnosti však Sofia cítila, že za tým bolo čosi viac. Klamstvo ju bodlo hlboko. Nie preto, že prišla o snúbenca, ale preto, že prišla o dôveru vo vlastnú rodinu.

Dlho im to neodpustila. Naučila sa byť opatrná. Uvedomila si, že ani krv nie je zárukou pravdy. A keď prišlo nové zasnúbenie, tentoraz s nemeckým korunným princom, neprijala ho s nadšením, ale s tichou rezignáciou. Napriek tomu sa rozhodla, že ak jej osud prikazuje hrať úlohu princeznej, urobí z nej predstavenie, na ktoré sa nezabúda. Do Illey sa nevyberá ako bezmocná obeť, ale ako žena, ktorá pozná hodnotu svojej moci, hoci ju skrýva za úsmev. Ak z nej chceli rodičia figúrku ďalšej diplomatickej hry, s radosťou sa ňou stane. Tentoraz však pravidlá určuje ona.